vykašlete sa na voľby ?
vraj je na to veľa dôvodov. Voľby 2016 ale môžu priniesť taký nový stav, že v tých nasledujúcich bude už zmena nemožná.Tu o tom podrobnejšie :
Časť I.
Je už február a voľby akoby nikoho nezaujímali. Na Slovensku vládne R.Fico a okrem neho ešte super blbá nálada. Zrejme aj preto, že po 4 rokoch vládnutia SMER-u sotva ešte niekto pochybuje, že slovenskú politiku viac než voľby ovplyvňuje neveľká skupina oligarchov a vlastníkov médií. Majú peniaze, nástroje na ovplyvňovanie verejnej mienky, a oporu v súčasnej moci, ktorá im sprostredkúva turbo bohatnutie na úkor štátu. Bežný človek má zoči voči tomuto vzájomne sa chrániacemu „perpentum mobile“ pocit bezmoci.
A čo na voľby 2016 nebežná, angažovaná verejnosť, intelektuáli a iné „strážne psy“ demokracie? Akoby zväčša akceptovali obraz o vopred rozhodnutom zápase : Fico je náš údel. Započul som aj slogan : voľby 2016 nie sú vôbec dôležité…vykašľať sa na ne, dôležité budú až voľby 2020. Ale to je fatálny omyl. Voľby 2016 budú dôležité. Možno dokonca prelomové. Vysvetlenia, aspoň niektoré, nižšie…
Nevyváženosť politickej scény
Voľby 2016 by mali pohnúť nekomunistickou scénou, ktorá akoby zamrzla v čase. Trčí takto bezvládne už 5 rokov, odkedy si v roku 2011 zhodila vlastnú vládu. Slovenskú politiku odvtedy ovládla jedna strana, postkomunistický SMER. Obsadila nie iba vládnu moc, ale aj Ústavný súd, kontrolné inštitúcie štátu, Generálnu prokuratúru , Súdnu radu a verejné médiá…Napriek tomu sa neobjavil vážnejší pokus vytvoriť demokratickú alternatívu. Dnes je SMER – hoci sa vonkoncom nezriekol oligarchov ani praktík z Mečiarovej éry – žiadaným ženíchom pre väčšinu jeho včerajších zúrivých kritikov. Do postele sa s ním chystá celá plejáda starých aj novších strán pravice: Most-Híd, Sieť, SKOK, SDKU, SMK a možno aj KDH.
Nechcem kritizovať právo vytvárať pravo-ľavé spojenectvá – no tu o žiadne také spojenectvo nepôjde. SMER sa proste cíti taký silný, že chce po voľbách prepísať tvár politickej scény, vrátane tváre opozície. Chce Slovensku vtisnúť svoje predstavy o normálnosti, štandarnosti, vlastenectve, aj o demokracii.
Nepatrím k tým, čo apriori démonizujú SMER, resp. R.Fica. Ak aj pripomínam, že ide o stranu bývalých komunistov, priznávam im aj pozitíva. Navyše si pamätám, ako sa zašpinili pravicoví politici, ktorí urobili všetko preto, aby pozotierali niekdajšie rozdiely voči postkomunistom. Stačí pripomenúť mega aféru so spisom tajnej polície „GORILA“, ktorá vypukla pred minulými voľbami (2012). R.Fico vtedy zo spisu vychádzal ako menej „namočený“, špina padala na pravicu.
Tak SMER suverénne vyhral, no počas jeho prvého samovládnutia (2012-16) sa ukázalo, akou brzdou sú mu prvky politickej kultúry z komunistických čias, ktoré si uchoval vo svojej DNA. Zrazu vidno nahú pravdu : že Slovensko po 8 rokoch vlád R.Fica a 7 rokoch vlád V. Mečiara , dvoch „priateľov starých poriadkov“ (ako hovorieval V.Havel), nestojí na západných hodnotách, a už vôbec nie na ideáloch Novembra 89 – ale na „hodnotách“ niekdajšej husákovsko-jakešovskej normalizácie. S celým jej politickým cynizmom, dvojtvárnosťou a hrabivosťou politikov, ktorých nástrojmi boli aj pred rokom 89 stranícke nominácie, korupcia a zneužívanie úradov. R.Fico osobne by hádam aj chcel nenásytný apetít malých aj veľkých zlodejov zhromaždených okolo SMERu držať na uzde, no nedokáže. Starý slogan z čias Jakeša a Husáka, že kto nekradne (zo štátu) okráda svoju rodinu, je totiž podstatou konceptu, aj firemnej kultúry tohto druhu „ľavice“. Bezbrehý pragmatizmus, ktorý bol kedysi ideológiou normalizačných politikov, ostal nepísaným programom SMERu.
Demoralizácia demokratov
Áno, zneužívanie moci, hrabivosť , oportunizmus – aj iné amorálne móresy si z minulosti „požičiavali“ aj politici nekomunistických strán, demokrati. Ale nikdy ich nemohli verejne označiť za normál. Korupcia aj partokracia síce nejednému z nich zachutili, no zakaždým ich zaviedli do rozporu s očakávaniami ich vlastných voličov. Aj keď zlyhávajúci, boli demokrati celé tie desaťročia alternatívou voči hrabivým a rurálnym postkomunistom, „zabaleným“ najprv do značky HZDS, a potom SMER. Až do roku 2011. Autodeštrukciou Radičovej vlády začala na Slovensku dosiaľ najvážnejšia hodnotová , personálna a programová kríza nekomunistických strán. Za 5 rokov sa z nej zrodil iba plán na zradenie zástav. Nekomunistické strany (až na jednu či dve) prestali bojovať, nie sú už voči SMER-u alternatívou, ani opozíciou. Pripomínajú neschopných hokejistov, sediacich na lavičke náhradníkov. Na ľade slovenskej politiky korčuľuje vlastne iba jedno mužstvo – SMER. Ostatní uhýbajú, alebo sa rovno núkajú zmeniť dres.
A tak sa po budúcich voľbách môže stať to, čo sa od Novembra 89 ešte nestalo : že časť demokratov sa vzdá vízie presadiť na Slovensku západnú demokratickú kultúru, prijmúc (potichu či nahlas) ako fakt, že národná politika sa podriadi jednému vodcovi a záujmom jeho oligarchov. Takýto stav by sa mohol stať veľmi stabilným, na zopár volebných periód…
o voľnom pôsobení síl, o tlaku a protitlaku. Pokým ale tlak záujmových skupín je vždy cieľavedomý, má finančné zdroje, aj nástroje – na obranu verejného záujmu ostávajú u nás ľudia sami a s holými rukami. Bez solidarity z prostredia elít sú slabí.
Najživšie sa za verejný záujem začínajú stavať ľudia v mestách, kde sa vrátili staré časy občianskeho aktivizmu na lokálne témy. Mladí sa opäť učia občianskej sebaobrane, odznova prekonávajú apatiu a atomizáciu spoločnosti, ako sme to robili my, v 80.rokoch. No ani oživený občiansky aktivizmus nezmení nič na fakte, že v každej demokracii majú verejne známi a rešpektovaní ľudia nezastupiteľnú zodpovednosť. Je potrebné, aby nemlčali. Či ale slovenské elity prekonajú tradičnú nechuť sa angažovať za veci verejné už vo voľbách 2016? Aj v tomto ohľade budú voľby 2016 testom : testom, ako ďaleko sa Slovensko, resp. jeho elity, posunuli v pomaly napredujúcom historickom procese akceptovania štátu a svojej spoluzodpovednosti?
