Ján Budaj: „Nerezignujem!“ (Rozhovor pre týždenník Slovenka 9.11. – 15.11.2016)
„Rodičia neboli v strane, a ani inak politicky angažovaní, a z môjho prenasledovania v totalite boli, samozrejme, nešťastní. Žiaľ, revolúcie sa dožil iba otecko. Rozumel tomu, čo a prečo robím. Jasné, že porevolučná politika s jej náhlou špinavosťou, obracačstvom kabátov a kradnutím bola pre môjho otca hrôzou, ale chápal moje angažovanie. Vedel, že nerezignujem,“ hovorí JÁN BUDAJ, ktorý sa aj takmer tridsať rokov po revolúcii neprestal dožadovať pravdy…
Chodievate občas do Marianky, na pútnické miesto, kde ste ako ochranár pracovali na obnove kláštornej strechy? Zastavíte sa a spomínate…?
Do Marianky chodievam, spomínam a mám radosť, tak ako aj ďalší ochranári, ktorí kedysi nezištne zachraňovali túto barokovú ruinu. Je to krásne zrekonštruované! Tento príbeh pomoci dopadol najlepšie, ako mohol.
Nie ste niekedy prekvapený, ako to všetko veľmi rýchlo ubehlo? Čo všetko ste prežili za tých onedlho už dvadsaťsedem rokov?
Toho je strašne veľa… Od vzácnych chvíľ pri prelomení železnej opony, keď sme v treskúcom mraze urobili Husákovi z hraníc korzo, až po vstup do Schengenu, odkedy slobodne cestujeme po celom kontinente. Od prvých slobodných volieb až po tie posledné, v ktorých ma ľudia poslali do parlamentu z nevoliteľného 89. miesta kandidátky. Od konfliktov nad víziou slovenskej štátnosti po dnešok, keď predsedáme v EÚ. Tých neuveriteľných zázrakov bolo za to štvrťstoročie veľa. Ale ešte väčšie sú zázraky v osobnom živote. Politika nám síce diktovala v životoch veľa, avšak nie to najdôležitejšie. Ani v tom mojom…
…myslím, že v roku 1990 sa vám narodil syn…
Áno, v roku 1990 sa mi narodil druhý syn a celé tie roky boli aj rokmi, keď som sledoval, ako obaja chlapci rastú. Radosti aj strasti rodinného života a všetkých mojich blízkych sú pri spomienkach naším rodinným pokladom. Tak je to, myslím, vo všetkých šťastných rodinách. V našej rodine sa tie veľké a malé dejiny prelínali, niekedy sa krížili a robili si navzájom problémy, ale vlastne komu nie? Sloboda a verejný život so sebou nesú aj veľa rozporov a starostí, ale to je priamo v ich podstate, s tým musia žiť všetci slobodní ľudia. Len v base je všetko vopred dané, v slobode sa musíme naučiť navzájom rešpektovať. Nejde to ľahko, najmä mojej generácii, ktorá žila v dvoch režimoch. Schytali sme zlé z oboch: z totalitnej éry sa nám ušla cynická, okupačná fáza, keď už na ideály socializmu neverili ani jeho poprední predstavitelia. A v začiatkoch demokratickej republiky sme sa museli prizerať, ako sa dopredu predrali zlodeji a podvodníci. Museli sme si „vyžrať“ a vyrovnať sa s faktom, že politika môže byť plná podvodníkov a rozkrádačov verejných statkov. Kyslé, až zhnité ovocie totality, ale aj neusporiadané a zlodejské začiatky samostatného štátu… To je odvrátená stránka nášho údelu ako generácie, čo mala výsadu zažiť hviezdne chvíle národa: nastolenie demokracie a vznik samostatného Slovenska, jeho prijatie do EÚ. Trpké spomienky z minulosti ostanú, ale to už nezmeníme – zato budúcnosť zmeniť môžeme. To si treba uvedomiť vždy, keď sa utápame vo frustrácii z premárnených šancí.
Vaši chlapci sú dnes už takmer v dospelom veku. Čomu sa rozhodli profesijne venovať?
Obaja sú dospelými mužmi, jeden je ekonóm, druhý grafik a fotograf. Situáciu vnímajú tak, ako väčšina ich rovesníkov: chceli by byť hrdí na svoju republiku a chceli by tu mať svoj domov. Kým je taká väčšina mladých, môžeme sa z našich problémov dostať pomerne rýchlo. Ak však raz odídu a založia si domov niekde inde, bude to na Slovensku ťažšie. Už dnes sú mnohí naši mladí na západe. Preto si uvedomujem, že každé voľby, ktoré neposunú ozdravenie politiky dopredu, odoženú tisíce najschopnejších mladých ľudí preč. Mladým sa nechce márniť svoje roky v štáte, kde niet práva a šance majú iba podaktorí.
Ak dovolíte, kým prejdeme k situácii na Slovensku, chcela by som sa opýtať na vašu manželku, ktorá to s vami určite nemala ľahké. Ste spolu dodnes?
Mám jedinečnú manželku, jedinú, ktorú si človek ako ja mohol nájsť. Všetky dôležité veci tých zložitých rokov sa udiali s ňou a cez ňu. Myslím tým našu rodinu, naše deti, náš rodinný život… Aj to, že som mohol toľko času a síl venovať veciam verejným.
Prežili ste roky prenasledovania, víťazstva, ale aj zrady… Ako ste sa vy osobne vyrovnali s tým, že vás označili za spolupracovníka ŠtB?
Obvinenia sú dnes v politike bežnou vecou, ale máte pravdu, že vtedy, pred a po revolúcii, boli medzi nami iné vzťahy… Slovensko ide dávno svojou cestou, aktéri onej zrady sú preč z verejného života a ich činy sú už dávno len súkromnou vecou malej skupiny niekdajších spolubojovníkov. Hádam sa aktéri tej podlosti raz vyrovnajú s vlastnou minulosťou.
Niekedy sa pýtam – čo drží v politike človeka, ako ste vy, ktorý prešiel určite veľmi tvrdým rozčarovaním a sklamaním?
Rozčarovaním sme prešli všetci. Pokiaľ ide o motív – rád by som sa dočkal usporiadaných pomerov. Za Radičovej vlády to vyzeralo, že sa výhybka už prehodila – žiaľ, odrovnali aj ju. Nechcem, aby Slovensko vlastnilo zopár oligarchických skupín, ktoré z neho urobia zadný dvor Európy. Nechcem, aby si so Slovenskom veľmoci zahrali opäť nejaký mariáš… Nechcem, aby sa tu obyčajný človek nedovolal práva.
Nemyslíte si, že dôvera ľudí k politikom klesá aj preto, že tí prechádzajú zo strany do strany, a mnohým záleží viac na vlastnom prospechu ako na občanoch. Napríklad aj vy sám ste už vymenili pár strán…
Máte pravdu, boli de facto dve: viedol som VPN, z ktorého som odišiel (1991), keď sa vzdalo vlastného programu. Potom som založil proeurópsku a liberálnu stranu s Milanom Kňažkom, a v tej som doposiaľ. Je to stále ten istý program a tá istá Demokratická únia, čo odstavila Mečiara v roku 1994. Po príchode aktivistov prijala strana doplnenie názvu na Zmena zdola, Demokratická únia. Takže na štvrťstoročie to nie je až tak veľa. Odchody z politických strán, ak nie je dôvodom kariéra, ale hodnoty, neodsudzujem.
S Milanom Kňažkom ste boli tribúnmi Nežnej revolúcie. Máte si aj dnes čo povedať?
S Milanom máme blízke názory na ohrozenie demokracie cez oligarchickú politiku a iné hrozby. Natoľko blízke, že Milan Kňažko podporil kandidátku, na ktorej som bol v minulých voľbách. Povedať si toho máme vždy veľmi veľa, škoda, že nieto viac času.
Spomínaný Milan Kňažko, ale aj Fedor Gál a mnohí ďalší aktéri Novembra neskrývajú pesimizmus a skepsu. Naozaj sa nedalo odhadnúť, s akými ľuďmi ste sa po revolúcii spolčili?
V revolúcii boli výborní ľudia. Bol to orchester, v ktorom sa zišli nadaní ľudia, každý mal svoj dôležitý part. Tragédiou bolo, že časť uverila, že je správne sa potajme spolčiť s druhou stranou – s odporcami Novembra. Nakrátko tak získali mimoriadnu mocenskú silu, ale vzdali sa života v pravde. Napokon ich ľudia odmietli, všetci sú už dávno mimo politiky a na starobu stoja pred otázkou, ako sa vyrovnať so svojimi fatálnymi politickými zlyhaniami. V čomsi sa ten príbeh podobá tomu dnešnému. Tomu, čo momentálne predvádza časť demokratov, ktorá po minulých voľbách pristúpila k Ficovi. Tým ľudia od Bugára a Procházku získali lukratívne ministerstvá… Ale to je všetko, prečo išli do politiky? Reálny politický život – napríklad výzva na zrušenie Mečiarových amnestií – im nastaví zrkadlo. Fico s návrhom nesúhlasí. Chápem, chráni mečiarovcov, ktorí stáli pri vzniku SMER-u a ešte stále sú v jeho pozadí, dokonca aj v poslaneckom klube. Samozrejme, to o SMER-e vieme a neprekvapuje nás to… Ale koho chráni Bugárova strana Most-Híd? Únoscov prezidentovho syna a vrahov Róberta Remiáša? Tým, ako sa postaví Most-Híd k amnestiám, odpovie na otázku, či po voľbách 2016 naozaj zradili voličov, a aj sami seba…? Uvidíme…
Áno, onedlho, 22. novembra podávate opätovný návrh na zrušenie tzv. Mečiarových amnestií. Myslíte si, že tí poslanci, ktorí sa v apríli hlasovania zdržali, sa pridajú k tým, ktorí – ako ste povedali – mali odvahu a politickú múdrosť zahlasovať za ich zrušenie?
Ostáva dúfať, že poslancov oslovili argumenty, ktoré medzitým zazneli, a že sa ich dotkol aj skon prezidenta Michala Kováča. Hoci to bol náš prvý prezident a prvý občan štátu – spravodlivosti sa za svojho života nedovolal. Ako majú potom veriť v spravodlivosť v tomto štáte občania? Uvidíme, či politici, čo na štátnom pohrebe prejavovali smútok a rešpekt k životu a odkazu Michala Kováča, dajú šancu spravodlivosti. Ja budem návrh novely zákona predkladať dovtedy, pokým nebudú tieto amorálne amnestie zrušené.
V istom rozhovore ste sa vyjadrili, že ak by bola amnestia zrušená, na druhý deň by sme sa zobudili do iného Slovenska. Myslíte si, že sa zrazu zobudíme do krajšieho zajtrajška?
Ak sa zrušia amnestie, neodkryje sa všetko, ale začneme so zametaním Augiášovho chlieva. Mečiarom zastavené vyšetrovanie bude dokončené. Podľa verejného vyjadrenia vyšetrovateľov je v tomto prípade už teraz skoro všetko objasnené. Za únos má byť zodpovedných jedenásť osôb, prevažne zo SIS. Ukončenie vyšetrovania umožní súd s vinníkmi. Uvedomíme si, ako málo sme sa doposiaľ vyrovnali s érou tretej vlády Vladimíra Mečiara. Verejnosť si absenciu takéhoto vyrovnania neuvedomuje – no dennodenne cíti frustráciu a nespokojnosť nad nízkou mierou spravodlivosti. Cítime aj dôsledky rozkradnutia majetku štátu. Ak by sa majetok nerozkradol, diaľnica na východ mohla byť hotová už v 90. rokoch, nevraviac o nových nemocniciach, o školstve… Zločiny tejto éry ležia na Slovensku dodnes ako tieň. Súdom s únoscami by sa začalo odstraňovanie tieňov mečiarizmu. Verte, dýchali by sme slobodnejšie.
Možno tá vaša odvaha, vytrvalá cesta za ideálmi a možno až politická naivita viedli k tomu, že za vami pred rokmi išli masy. Ako sa pozeráte teraz na to, že mnohí z tých ľudí sú manipulovaní ľuďmi, ktorým sa nič nemôže stať?
Ak sme boli na Slovensku všetci politicky naivní preto, že sme chceli slušnú a spravodlivú spoločnosť – potom to bola potrebná a liečivá naivita. Najmä po tých desiatkach rokov cynizmu normalizácie. Aj dnes potrebujeme nádej, bez nej sa na svete nikdy nič nezmenilo. Ak sami rezignujeme, nečudujme sa, že sa politika bude krútiť v bludnom kruhu a pri moci sa budú striedať neustále tí, ktorí už zlyhali. Uvedomme si, že príbeh Slovenska sa Novembrom ´89 len začal. Vtedy sme vyhrali boj o slobodu, zrušili sme vládu jednej strany, spoločne sme zvrhli totalitu. Od tých čias vedieme na Slovensku zápas o podobu krajiny, o spôsob, akým budeme žiť. Či nám budú vládnuť mečiarovci a oligarchovia, alebo budeme žiť v demokratickej spoločnosti. Sme skúšaní a skúšaná je aj naša miera demokracie. Môžeme nadávať na November alebo tribúnov revolúcie, ale v skutočnosti je na každom z nás, ako bude príbeh o Slovensku pokračovať.
MAJA MIKOVÁ
foto: RAMON LEŠKO
