O pripravenosti na snehovú kalamitu kolovali za bývalého komunistického režimu mnohé vtipy, vtipy zmizli, komunizmus čiastočne a kalamity, tie nám ostali na krku dodnes. Dnes sa na ceste z Bratislavy do Trnavy chumelilo, snehová kalamita testovala, či je táto župa pripravená na zimu. Včera v noci a dnes doobeda mal zjazdnosť ciest ešte na triku bývalý župan, počnúc dnešným popoludním zaň zodpovedá župan nový. Ak sneženie zvládne, nik ho za to nepochváli, je to jeho povinnosť. Ak nie – ľudia budú hromžiť na oboch županov.
Takto sa nám, ale najmä vám, novým poslancom a novému županovi akurát v deň inaugurácie nového župana, na cestách a ne-cestách župy pripomína blízkosť župnej politiky a života.
Ďakujem za pozvanie a možnosť prehovoriť pri príležitosti ďalšieho nádychu demokracie – lebo práve takýmto nadýchnutím sú každé voľby. Sú pulzom srdca demokracie, ktorým sú aktívni voliči. Myslím, že to je celkom dobré obrazné prirovnanie, lebo všetci poznáme ten náučný plagát z ambulancie lekára, na ktorej je krvné riečište ľudského tela. Napoly modré – tam kde začína prúdiť z pľúc nová, okysličená krv a tá potom odovzdáva svoju energiu bunkám tela v sieti žíl a tepien, červenie aby ju srdce opäť nabilo kyslíkom… Aj v štáte posielame každým volebným pulzom do žíl spoločenského organizmu novú krv. Nesie dôležité živiny – novú nádej a očakávania voličov, nové riešenia, a nové odhodlanie zvolených…
Takýto pulz demokratického srdca začal tepať v nedávnych župných voľbách. A boli to významné voľby! Dámy a páni, koľko by sme prehrali stávok, ak by sme sa boli stavili, ako – v ktorej župe dopadnú voľby? Ktorý politológ to predvídal? Myslím, že žiaden. A predsa tá zmena nastala. Jedna éra sa lúči, nová prichádza.
Dovolím si preto parafrázovať vzletný citát, ktorým kedysi, po iných voľbách začínala nešťastná éra, nazývaná historikmi mečiarizmus. Ten pozmenený citát dnes znie: Je po voľbách, ale nezabudnite!
Voliči, Trnavčania, občania Slovenska, boli to voľby, čo opäť raz potvrdili, že ak začína vanúť vzduch nových čias, nič ho nezastaví! Župné voľby odštartovali, ako pevne verím, tretiu vlnu demokracie.
Tou prvou bol November. Verili sme, že je všetko vyhraté, že sme si vyštrngali, vystáli a vystávkovali, nárok na to, na čo ho majú národy vyspelej Európy. A tak to aj bolo – jediným zádrhelom sa ukázalo byť to, že tento nárok musia v zastupiteľskej demokracii premeniť na činy tí, ktorých si vyberieme vo voľbách.
November nám otvoril dvere k dobiehaniu zaostávania, spôsobeného pol storočím totalít, preto hovoríme, že bol o slobode. Nepoviem, že „iba o slobode“, lebo tak sa o slobode hovoriť nepatrí. Získaním slobody sa všetko len začína. Sloboda je pre nás základným prostredím, v ktorom máme najväčšie šance uplatniť celú škálu našich schopností a talentov: len v slobode majú zmysel naše nádeje a túžby, ktoré nás ženú prekonávať prekážky. Nie žeby sme bez slobody nesnívali a nerobili si nádeje – ale splnia sa nám iba ak z milosti pánov – nemôžeme si veriť a vsádzať na vlastné sily a vytrvalosť. Túto mentalitu podrobených sme ešte podnes celkom neopustili, ale mladí si už naplno uvedomujú, že nikde nedosiahnu toľko, ako práve v slobodných krajinách. Nebolo to teda vôbec málo, že sme si v Novembri 89 vydobyli slobodu, ale nič to nemení na fakte, že ju do praxe mali preniesť naši volení zástupcovia. Tam nastal problém.
Po rokoch izolácie a života v lži sme sa len pomaly a neochotne učili spoznávať nahú pravdu – napr. o sebe, o našich dejinách, o našich limitoch. Stáli sme neraz s otázkou, odkiaľ a kam sme sa vlastne v tom Novembri vybrali? Po rokoch nehybnosti sme sa stali spoločnosťou v pohybe, akoby na pochode do budúcnosti, počas ktorej sa nám neustále rozširovali obzory, akoby sme stúpali z úžľabín vyššie, na stráne, z sa nám otvárali širšie súvislosti.
Druhou demokratickou vlnou bola tá, ktorá sa zdvihla kvôli otázke, či patríme na Západ, alebo na Východ. Vtedy sme mohli potvrdiť, alebo odvrhnúť November 89. Mohli sme sa vzdať ambície vrátiť Slovensko medzi vyspelé západné kultúry a prijať hybridný režim, do ktorého nás viedol Mečiar. Niečo medzi Srbskom a Bieloruskom? Asi tak…
Slovensko prišlo k voľbám 1998 v počte 84% , č ilustruje, akým vzopätím sa stali tie prelomové voľby. Ako je možné, že ani po tomto plebiscite sme nenastúpili na pevnú a úspešnú cestu k prosperite a demokracii?
Ako je možné, že hoci Mečiar padol, pretrvala u nás prax mečiarizmu?
To by bolo, priatelia, na dlhú a neveselú bilanciu. Generácia, ktorá v 90. rokoch vzdorovala zlu sa zlomila, stratila hodnotovú orientáciu a zlyhávala: vlády tzv. štandardnej pravice sa čoraz menej odlišovali od vlád postkomunistov: odpočúvali sa politickí oponenti i novinári, zneužívala sa moc, rozmohla sa korupcia – jednoducho gorila.
Dnes je politická scéna v rozvale a dopredu sa derú neštandardné sily, ktoré kričia, že zlyhanie demokratov značí aj zlyhanie demokracie.
To je stav bojiska, na ktorom oslavujeme nádejný výsledok župných volieb. Začíname sa odrážať odo dna. Trnava má už nejaký čas mladého primátora. Teraz získava mladého a schopného župana. Je to reakcia na meniaci sa duch čias. Som presvedčený, že obaja chápu, čo kedysi napísal slávny lekár a humanista, Albert Schweitzer, (parafrázujem) že budúcnosť ľudstva už nezávisí od toho, či onoho stroja, ani novej zbrane – ale od toho, či sa každý na svojom mieste bude voči ostatným správať ako človek.
Albert Schweitzer predvídal éru konzumu a nového barbarstva, do ktorého nás tlačia nové, zdanlivo život uľahčujúce technológie. Mnohí majú nadmieru, ale ak chýba ľudskosť, je to k ničomu. Chýba v rodinách, školách, na ulici, cestách – ale nemenej aj v politike. Nové technológie umožňujú komunikovať viac, než si ktokoľvek vedel predstaviť – a predsa je u nás politika odtrhnutá od ľudí viac, než v porevolučnej dobe, keď sme nemali mobily, ani internet.
Ľudia kritizujú priepasť medzi každodenným životom a politikou. Oprávnene podozrievajú politikov, že myslia iba na budúce voľby, nie na budúcnosť iných. Ženú sa od volieb k voľbám, po každých rátajúc s krátkou pamäťou voličov.
Voliči by potrebovali práve opak: potrebovali by politikov, ktorí chápu že zdieľajú s občanmi to isté miesto pre život, miesto, kde sa chystáme prežiť svoje životy. Až potom, keď si na oboch stranách uvedomíme, že čas, ktorý nám je vyhradený, strávime na jednej lodi, až potom uvidíme v našich každodenných činoch tehly, z ktorých sa stavia budúcnosť.
Dôležitý je pozitívny čin! A to práve v tejto dobe, kedy sme na rozdiel od tej niekdajšej – totalitnej, vystavení propagande zo všetkých strán. Vzniká spor o pravdu, spor o zmysel a význam slov: to všetko z obrovskej premiéry ponúk, trhajúcich našu pozornosť a mätúcich náš úsudok. Žijeme dobu informačnej revolúcie, a preto sa vojnové konflikty tejto doby neodohrávajú na pláňach a bojiskách, ale v hlavách ľudí.
Nik z nás síce nie je dokonalý, ale každý je schopný vykonať aj niečo nad vlastný záujem, nad vlastný egoizmus. Vážené poslankyne a poslanci, vážený pán župan Viskupič, krieste v ľuďoch takú alternatívu chovania vlastnými príkladmi!
Na záver som si vybral pripomenutie , že práve nedávno uplynulo 50 rokov od momentu, keď Spartak Trnava obohatil svoju vitrínu o trofej Stredoeurópskeho pohára (SEP). V jeho jubilejnom 25. ročníku zdolal v odvetnom zápase na domácom trávniku maďarský tím Újpest Dózsa.
Spartak Trnava sa pod vedením legendárneho trénera Malatinského stal prvým slovenským tímom, ktorý získal túto cennú trofej. Do finále SEP sa „bílí andelé” prebojovali cez slávne talianske mužstvá Lazio Rím a AC Fiorentina a maďarský Honvéd Budapešť. Vo finále prvý duel s Újpest Dózsa prehrali…, ale v odvete – uplynulo odvtedy 50 rokov a jeden mesiac – „červeno-čierni” vyhrali ako prvé slovenské mužstvo Stredoeurópsky pohár.
Želám teda poslancom Trnavského samosprávneho kraja a županovi, Jozefovi Viskupičovi, aby svoju „šancu premenili“, jednoducho, aby vrátili Trnavskú župu do prvej európskej ligy!
Ján Budaj, 4. 12. 2017
