Aktivizmus zrodený na cintorínoch
Prvým prejavom občianskeho aktivizmu na Slovensku, stavajúceho sa proti rozhodnutiam komunistického režimu, bola akcia hŕstky ľudí, s ktorými som sa začal zaujímať o dianie na Ondrejskom cintoríne. Správa cintorína začala totiž maľovať po pomníkoch podivné znaky a čísla, ktoré ale vzápätí preškrtávali. Zistil som, že tento súboj značiek a neumelo namaľovaných čísel je vizuálnym prejavom kádrovania nebožtíkov zo strany komunistov, ktorí tlačili mestských pamiatkárov, aby z pôvodných cca 15 000 historických hrobov ostalo na ploche cintorína čo najmenej. Dnes to znie surrealisticky, ale vtedy sa naozaj kádrovali zomrelí z 18. či 19. storočia z hľadiska ich „pokrokového odkazu“ a tiež „účasti na boji proletariátu“. Napokon komunisti rozhodli, že na Ondrejskom cintoríne ostane iba 9 preverených pomníkov, na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne 11 pomníkov a na cintoríne pri Mikulášskej bráne žiaden.[1]
Rozhodnutie o likvidácii historických cintorínov považujem za vrcholnú fázu sovietizácie v hlavnom meste. Dotkli sme sa doslova dna. Komunisti cieľavedome ničili európsku identitu Bratislavy už pri ničení Podhradia. Vyhrabávanie kostí z historických cintorínov Bratislavčanmi otriaslo. Ale vtedy bola veľká vzdialenosť medzi pobúrením verejnosti a akýmikoľvek prejavmi nesúhlasu.
Asi aj preto bola vzbura hŕstky občanov v totalitných pomeroch niečím nebývalým, vyvolala veľký záujem verejnosti a znepokojila stranícke orgány. Tie nariadili ŠtB začať s represiami, útokmi v tlači, vyhadzovaním z práce a začali aj trestné vyšetrovanie. Nakoniec ale spontánna verejná solidarita a neústupnosť ochranárov zaskočili komunistov natoľko, že od plánu ustúpili a tak historické cintoríny (Ondrejský, Pri Kozej bráne a Mikulášsky) ostali v Bratislave podnes.
Od boja o cintoríny (1980-1981) sa skupina ochranárov odvažovala ku ďalším a ďalším ochranárskym bojom.[2]
V zastrašenej krajine pútali ochranárske protesty a podpisovky pozornosť. Dokazovali totiž, že aj v takejto spoločnosti sa môže ozvať hlas odporu voči rozhodnutiam vrchnosti. Mnohí s nami sympatizovali, no len nemnohí sa pridali. Ochranári ostávali spočiatku iba ostrovom inakosti v spoločnosti ľahostajných, ktorých dennodenne masírovala propaganda, zaneprázdňoval úbohý socialistický konzum a deformoval strach. Ochranárstvo pokračovalo celé 80-te roky. Po kauze „cintoríny“ nastal útlm a boli aj roky, kedy sa zdalo, že ochranárske iniciatívy skončili, alebo sa nechali vyhnať k politicky nekontroverzným témam. Ale to len presmerovalo aktivity do neformálnych skupín. Takou bola napríklad aj iniciatíva Bratislava, z ktorej vzišiel v roku 1987 dokument Bratislava/nahlas (B/n). Jeho scanovú kópiu pozri TU.
Dokument bol výsledkom viacročného mapovania stavu hlavného mesta, ktoré robili mnohí zanietenci a odborníci, ktorí sa pridali najmä spomedzi mladých vedcov z prostredia Maňa Hubu (zo SAV a tiež z dreveničiarskej partie SZOPK), a tiež z prostredia Gaby Kaliskej (pracovala na Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody spolu s Lacom Snopkom, Jurom Flamíkom, Pavlom Bauerom, Evou Votavovou a ďalšími).
Okruh autorov a blízkych pomocníkov B/n tvoril kolektív 23 ľudí, ktorých odborné podklady, návrhy, vedecké alebo esejistické texty som upravil do konečnej podoby spolu s dvojicou priateľov – Eugenom Gindlom a Gabou Kaliskou.
23 členný kolektív B/n som sa snažil rozšíriť o ďalších ľudí, ktorí mohli byť napríklad oponentami jednotlivých kapitol. Vedel som presne, prečo ich treba: v budúcnosti, najmä v prípade represálií režimu, mohlo záležať na každom presnom, či nebodaj nepresnom fakte. Iných spolupracovníkov B/n som do zoznamu pridal preto, aby sa zlepšila obranná pozícia nahlasistov, pre prípad politického procesu. V získavaní ľudí z oficiálnych štruktúr bol prospešný najmä M. Huba. I tak som ale projekt pred predčasným prezradením a zásahom represívnych zložiek chránil práve tak, ako každý iný samizdat. Tomu zodpovedalo skrývanie medziproduktov, utajovanie prác, konšpiračné zásady pri stretnutiach a telefonátoch, aj to, že sa spoluautori nedostali k celému zneniu dokumentu B/n, ale nanajvýš k tej časti, ktorú mali oponovať. Až do zadania do tlače nečítal dokument B/n okrem najužšej redakcie nik.
Hlavnou obranou pred budúcou represiou ale nebola konšpirácia, ale rozsiahly odkazový aparát (tzn. stovky odkazov na legálne zdroje).
B/n mala mať charakter kritickej štúdie. Prepísaním príspevkov jednotlivých autorov sme dosiahli, že hoci v menoslove jej autorov bolo 84 mien, mala jeden jazyk a dala sa prečítať „na jeden dych“. Dokument obsahoval aj program: cca 300 konkrétnych návrhov na riešenie problémov mesta.
Kľúčovým na B/n bolo, že pripomínala všetkým tým komunistom, ktorí si kedysi – dávno pred našim narodením – vynútili v tejto časti sveta absolútnu moc, že s absolútnou mocou na nich padá aj absolútna zodpovednosť. Preto B/n vyznela ako obžaloba.
Dokument B/n vyšiel 4. októbra 1987
Režim okamžite pochopil, že Bratislava/nahlas – hoci plná vedeckých termínov, čísel a odvolávaní sa na výskumy – je práve takým „podvratným pamfletom“, ako Charta 77. Tomu zodpovedal aj postup represívnych zložiek: KSČ prikázala ŠtB a prokuratúre zistiť a potrestať vinníkov.
ŠtB ale už iba utierala rozliate mlieko: nepodarilo sa jej zamedziť prvému vydaniu B/n v náklade 1000 kusov, ktorý sa rozchytal v priebehu cca 48 hodín . Babráctvo ŠtB dokazujú aj publikované Správy ŠtB: kontinuálne odpočúvanie môjho bytu nariadilo vedenie ŠtB až po vyjdení B/n. ŠtB nedokázala zabrániť ani tomu, že vzápätí s distribúciou sa začala podpisovať petícia, žiadajúca režim o odpovede na otázky, nastolené dokumentom B/n.
Zabavenie tlače
Prvým míľnikom po vydaní B/n bolo zabavenie druhej tlače. Druhé vydanie B/n sme zadali v inej tlačiarni a za utajovania. ŠtB nestihla zabrániť vytlačeniu, ale náklad 2 000 kusov potom rovno v tlačiarni zabavila.
Začali výsluchy, zastrašovanie a spravodajské rozpracovávanie prostredia ochranárov. Režim mal v rukách celú škálu možností, ako s nami zatočiť – a ľudia to aj očakávali. To bolo na dráme nahlasistov, ktorá sa odohrávala od 4. 10. 1987 až do 19. 11. 1989, absurdné a súčasne neodolateľne zaujímavé. Zápas s režimom sa odohrával pred zrakmi verejnosti, ktorej sme poskytovali informácie o vývoji cez naše Interné informácie a tiež cez periodikum Ochranca prírody. Hoci sa ŠtB snažila, vždy sme našli ešte nejakú tlačiareň, kde nám publikácie vytlačili. Aj preto sa dá nájsť medzi úlohami ŠtB napr. na rok 1988 úloha snoriť po tlačiarňach a snažiť sa zamedzeniu našich tlačí.[3]
Hlas Ameriky: „Je to najväčší úder komunistickému režimu na Slovensku…“
Druhým míľnikom v príbehu B/n bolo zverejnenie reportáže o B/n na stanici Hlas Ameriky. Došlo k nemu tak, že ŠtB zariadila únik materiálu Bratislava/nahlas ku novinárovi Hlasu Ameriky, Jolionovi Naegelemu. Po zverejnení reportáže o B/n v médiu, ktoré komunistická propaganda nazývala štvavou vysielačkou, mala obžaloba komunistického prokurátora na čom stavať. Začalo trestné vyšetrovanie podľa §112 vtedajšieho Trestného zákona – Poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí.[4]
Dana Piskorová nezastavila šírenie B/n
Tretím míľnikom príbehu bol okamih, kedy zaútočil voči B/n orgán ÚV KSS – denník Pravda (3. 2. 1988). Článok sa volal „Nič nového pod slnkom…“ a napísal ho vnútropolitický zástupca šéfredaktora Pravdy Arnošt Bak. Príznačné pre dobu bolo, že ho vydal pod pseudonymom Dana Piskorová, čo sa okamžite stalo témou vtipov.
Aktivisti B/n vzápätí po publikovaní útokov „Dany Piskorovej“ žiadali od orgánu ÚV KSS – denníka Pravda opravu urážlivých a nepravdivých tvrdení.
Útok denníka Pravda na B/n bol dôležitým pre komunistické držanie ľudí v strachu. Režim dal na známosť, že vládnuca moc považuje B/n za prejav protisocialistických síl a že ako nepriateľa budú posudzovať aj každého, kto bude B/n šíriť a podporovať. Takúto kampaň si verejnosť pamätala z čias dokumentu Charta 77: signalizovala budúci politický proces s autormi dokumentu. Útoky Dany Piskorovej pokračovali ešte na konci marca, kedy na pokračovanie vyšiel článok Nech prehovoria fakty I. a II. (Pravda č. 75 a 76)
Po vydaní B/n ale onálepkovanie dokumentu za protisocialistický a protištátny pamflet nezabralo. Niekto povie, že bola už iná doba, že už sa to „rúcalo“, ale pre taký pocit u nás ľudia nemali dôvod. Režim aj naďalej rozháňal protesty, zatváral kritikov a udržiaval strach. Myslím, že po vydaní B/n jednoducho zvíťazil záujem o necenzúrované informácie o životnom prostredí.
A tak šírenie dokumentu B/n pokračovalo aj po publikovaní útočných článkov v denníku Pravda. Podľa M. Hubu, ktorý mal cez svoju rodinu exkluzívne informácie z prostredia špičiek komunistického režimu, vraj na ÚV KSS odhadli, že po mesiaci od vydania bolo v obehu až 60 000 kópií B/n, a to na najrôznejších nosičoch a médiách.
Prelomenie izolácie a strachu
K diagnóze, že hlavným problémom občanov okupovaného Československa je strach a apatia, dospeli rôznymi cestami všetky rezistujúce komunity. Kým tu panoval strach, ľudia ostávali izolovaní. Bez solidarity a sieťovania podobne zmýšľajúcich zasa nemohol zmiznúť strach. Výrečným dôkazom vnímania toho problému bolo vydávanie prvého periodického samizdatu na vtedajšom Slovensku, časopisu KONTAKT (1980-84). Jeho cieľom bolo prelomenie izolácie a strachu medzi jednotlivými osobnosťami, najmä medzi mladými umelcami, intelektuálmi, disentom a izolovanými osobnosťami (ako napr. Dominik Tatarka), zahnanými do „vnútorného exilu“.
B/n bola pokračovaním tej istej témy: dokument B/n mal vhodnú tému, aj formu, aby sa stal platformou pre prepájanie izolovaných „ostrovov“ a zbavovanie sa strachu. B/n bola prvou verejne viditeľnou kritikou normalizačného režimu na Slovensku. Verejnosť v nej videla príklad toho, že netreba čakať na povolenie režimu, ani na perestrojkovú chiméru. Okolo B/n nevznikol žiaden odboj, iba spoločenstvo dovtedy izolovaných a zastrašených občanov, ktorí už takými nechceli byť.
Po aktivizácii ochranárov a vydaní B/n dospel k rovnakej fáze vývoja aj kresťanský disent. Bolo to práve prelomenie mlčania a strachu, čo bolo cieľom aj úspešným výsledkom Sviečkovej demonštrácie. Preto nemuseli počas nej rečniť žiadni rečníci. Neboli potrebné protirežimné heslá, ani žiadne transparenty: posolstvom bolo manifestovanie odvahy účastníkov, prejavenej vytrvaním v 30-minútovom proteste na Hviezdoslavovom námestí.
Z prostredia reflexívneho disentu upozornil na to, akú kľúčovú rolu hrá v totalite prelomenie strachu, Milan Šimečka st. v jeho eseji „Spoločenstvo strachu“. Miznutie strachu menilo atmosféru, éru reflexie mala vystriedať éra činu.
Prelomenie alibizmu elít
Čas od času sa počas normalizácie stávalo, že niekto napísal protestný list alebo nejakú výzvu. Ak to ale boli protesty súdruhov, zbavených postov a straníckej legitimácie, verejnosť sa cítila byť mimo sporu. K celému tomu nedemokratickému vládnutiu (a je jedno, či reformovanému, alebo stalinistickému) už nebolo po okupácii a normalizácii čo dodať. Petície, pokiaľ sa nejaké objavili, boli podpísané tými, o ktorých sa súdilo, že i tak nemali čo stratiť. Najpočetnejšou petíciou bola až do roku 1987 Charta 77 – ale aj tá zamrzla na pár stovkách podpisov, ktoré zozbierala v prvom roku existencie, kým nenastúpila tvrdšia represia. Koncom 70-tych rokov sa ku Charte 77 pridávalo len pár desiatok podpisov ročne. A to v štáte, kde bolo začiatkom 70-tych rokov vylúčených z verejného a pracovného života viac ako pol milióna občanov! Tak vyzeral „vyspelý socializmus“, rozumej totalita, disponujúca čoraz modernejšími nástrojmi kontroly, zastrašovania a ovládania obyvateľstva.
Občania ČSSR sa po roku 1968-69 vďaka nim zmenili. Z pôvodnej pookupačnej pasívnej rezistencie sa stal pasívny konformizmus. Na „zamrznutie dejín“ viac netreba. Naša občianska bieda sa stala medzinárodne známou ako „Biafra ducha“ (Luis Aragon).
Na Slovensku bola „doba nehybnosti“ najnehybnejšou: kým sa reformná atmosféra roku 1968 rozšírila na východ republiky, bolo po nej. Charta nemala na Slovensku takmer žiaden ohlas. Bola to až B/n, desať rokov po CH77, kedy dokument a nasledujúca ofenzíva ochranárov prerušili 18 rokov trvajúce ticho.
Nečudo, že verejnosť sledovala veľmi pozorne reakcie režimu, aj reakcie vtedajších elít. Čakali sa tresty. Čakalo sa, či ostane B/n izolovanou, ako ostala Charta 77. Pripomeňme si, ako české aj slovenské elity zlyhali v dobe tzv. anti-charty. V dobe B/n už nemohli režimné frázy zakryť, že je hanbou slúžiť takémuto režimu. Ľudia, ktorí – ako sa vtedy hovorilo – mali čo stratiť, prestávali byť od vydania B/n hluchí, slepí a mlčiaci. Po dlhých rokoch bolo počuť o verejne známych osobnostiach, ktoré sa opäť zaujímali o verejné záležitosti. Spomeniem spakruky aspoň tie mená, ktoré stáli na strane slobody a „nahlasizmu“ aj neskôr, pri zápase s komunistami v roku 1989, alebo v časoch Vladimíra Mečiara. [5]
Gustáv Husák proti B/n
Pár týždňov po Pravde zaútočil na B/n aj vtedajší generálny tajomník ÚV KSČ a prezident republiky Gustáv Husák. V prejave na 4. obvodnej konferencii KSS (konala sa 23. 4. 1988 v PKO) sa dokonca rozkričal, označiac B/n nielen za demagógiu, ale za provokáciu.[6] Poznal som dôkladne Husákovu rétoriku: ako právnik si dával záležať na presnosti. Ak hovoril o ochranárskej „zelenej knihe“ ako o demagógii, mohla sa komunistická strana uspokojiť s protiopatreniami ŠtB a kampaňou v komunistickej tlači. Ak to ale nazabralo a ľudia aj po tej kampani dvíhali hlavy, potom Husák volil slová o „provokácii“. Značilo to jasný odkaz: na provokáciu musí Strana odpovedať protiúderom. Bude proces. Ten začala pripravovať, ako obvykle, „železná päsť robotníckej triedy“, čiže ŠtB . Zamerala sa, ako dnes vidíme z jej archívov, najprv na vnútorné rozoštvanie ochranárov (Akcia KLIN). Namontovala kontinuálne odpočúvanie do môjho bytu a naplánovali si aj opatrenia na ďalších nahlasistov, vrátane odpočúvania, ale aj rozkladných a zastrašujúcich opatrení.
Príprava politického procesu
Súčasne s tým hľadala ŠtB na Slovenskej akadémii vied vedcov, ktorí by sa stali „anti-nahlasistami“ podobne, ako si kedysi režim našiel v umeleckej obci „anti-chartistov“. Lenže so získavaním vedcov, ktorí by boli ochotní dokazovať neodbornosť alebo nepravdivosť tvrdení obsiahnutých v B/n mala ŠtB problém. Dokument sa totiž opieral najmä o už zverejnené, alebo odborne nespochybniteľné fakty.
ŠtB v príprave procesu pokračovala až do Novembra 1989, pričom nezanedbávala zastrašujúce akcie. Prihodili sa aj také, aké sme nepamätali ani z najtvrdších rokov normalizácie: napr. vyhrážanie infikovaním AIDS, streľba do okien počas stretnutí aktivistov, posprejovanie dverí šibenicou alebo vulgárnymi vyhrážkami, atď. Na početných výsluchoch som vtedy zažil dôstojníkov ŠtB, ktorí strácali nervy a nezvládali hnev a nenávisť, ktoré v nich vyvolával náš občiansky aktivizmus. Nechápali totiž, prečo režim ešte nedovolil zatýkať.
Ako dokazujú správy ŠtB zachované z doby po vzniku B/n, nahlasisti sa dostali na popredné miesto záujmu, aj pracovných plánov ŠtB. Ilustruje to napríklad fakt, že zatiaľ čo Akcia ESER (Alexander Dubček) dostala v plánoch ŠtB na rok 1988 iba jednu položku (s cieľom pokračovať v jeho ovplyvňovaní a zastrašovaní), Akcia JOHN (Ján Budaj) mala 5 položiek s množstvom cieľov. [7]
Na politický proces s B/n mala ŠtB silné karty: publikácia nebola vytvorená na pôde oficiálnej inštitúcie, ale v disidentskom prostredí. Nebola opatrená tlačovým číslom (čiže nebola povolenou), a preto nebolo zákonným ani objednanie jej vytlačenia. Jej hodnotenie v zahraničí umožňovalo režimu súdiť nás za paragrafy obávanej Hlavy I. Trestného zákona, napr. za ohováranie republiky v zahraničí, k čomu mohli prifariť aj paragrafy „Podvracanie republiky“ alebo „Poburovanie“ a ďalšie paragrafy, vytvorené na potláčanie kritikov socialistického zriadenia.
Slabou kartou bolo, že ŠtB sa nedarilo získať expertné vedecké stanoviská odsudzujúce B/n, bez ktorých sa nedal uskutočniť politický proces. Kvôli získaniu týchto stanovísk ŠtB časť zo zabavených 2000 kusov B/n opatrila poradovými číslami a za osobitných opatrení ich rozdala desiatkam vedeckých pracovníkov (najmä na SAV) so žiadosťou, aby napísali stanoviská, dokazujúce lživosť B/n. Lenže vedecké kapacity sa do odsudzujúcich posudkov nehrnuli. Niektorí z tradičnej opatrnosti, iní pre sympatie s B/n. Získavanie odborných stanovísk potrebných pre politický proces skončilo neúspechom ŠtB.
Akcia KLIN: neúspech ŠtB?
Komunita B/n sa ani po útokoch a tzv. rozkladných opatreniach ŠtB nerozpadla. Jej aktivity pokračovali a stupňovali sa až do Novembra. Okolo aktivistov B/n sa vytvorila solidarita, podporovali nás osobnosti kultúry a vedy, vydávali sme tisícky výtlačkov necenzúrovaných časopisov, v ktorých sa otvorene opisoval stav životného prostredia, ale aj naše prenasledovanie, vrátane uvádzania mien dôstojníkov ŠtB, ktorí sa nás pokúšali zastrašiť. Aktivisti usporiadali viacero verejných demonštrácií. Niektoré boli zmarené zásahom ŠtB (napr. Pochod matiek a detí, 1. 6. 1989), iné sa zmariť nepodarilo (Deň radosti, jún 1989, Archa, október 1989) alebo ušli pozornosti ŠtB (napr. brigády a divadelné predstavenia v ruinách barokového kláštora v Mariánke). Počas roku 1987 začala ŠtB voči „zeleným“ na Slovensku uplatňovať akciu KLIN, ktorej cieľom bolo „rozdeliť a izolovať protisocialistické elementy a konfrontačné prúdy.“[8] V úlohách, aké si dávala ŠtB vidíme, že si režim v rokoch 1987-89 uvedomoval existenciu dvoch politických prúdov (ekologického a katolíckeho) a cieľavedomými opatreniami chcel zabrániť šíreniu ich aktivít z disentu do oficiálnych štruktúr cirkvi a ekologického prostredia. [9]
Plán ŠtB sa nepodaril, ale zanechal stopu v mysliach aj postojoch mladých ľudí, nepripravených na takéto rozkladné postupy. Pozri inštrukciu ŠtB:
„OOZ CHEMIK [Pavol Šremer] a ZPS JOHN [Ján Budaj] – vedené na predstaviteľov opozície z mladšej generácie, ktorí svojim konaním zneužívajú oblasť ekológie. Cieľom rozpracovania je dostať tieto osoby do izolácie a zabrániť ich snahám o spolitizovanie tohto problému a jeho zneužitie.
- V súčinnosti so straníckymi a štátnymi orgánmi a SZOPK realizovať prijatie PVO [preventívno-výchovné opatrenie] k objektovi JOHN [Ján Budaj] a celej skupine aktívne činnej pri vydaní publikácie NAHLAS/BRATISLAVA, s cieľom ich diskreditácie a zabraneniu ich ďalšej nepriateľskej činnosti.
- Izolovať objekta JOHN [Ján Budaj] a CHEMIK [Pavol Šremer] a nedovoliť, aby legálne štruktúry zneužívali pre svoje zámery, najmä v prostredí mládeže. Na byte objekta JOHN zaviesť STÚ DIAGRAM [priestorové odpočúvanie].
- Zvýšenú pozornosť venovať stykom na osoby s prepojením na CHARTU 77, ktoré sú rozpracovávané v akciách RENEGÁT [Miroslav Kusý] , PASKVIL [ Šimečka st. ] a JOHN [Ján Budaj] a v súčinnosti s 1. odd. 2. odboru prevádzať dokumentáciu nepriateľskej činnosti a rozkladné opatrenia s cieľom narušiť ich vzájomnú dôveru.“[10]
Opozícia reaguje na B/n
O B/n písali zahraničné médiá: napr. rakúsky Profil, ale aj americký The New York Times. Záujem vyvolala v prostredí zelených z okolitých štátov (napr. disidentská skupina Dunajský kruh z Maďarska) aj zelených strán západnej Európy
Významné reakcie boli v českých médiách (napr. časopis českých ochranárov NIKA, ale aj v chartistickom Ekologickom bulletine).
Za reakciu na B/n považujú zahraniční odborníci napríklad aj najväčšiu protirežimnú petíciu, vyzvanú Augustinom Navrátilom, v ktorej sa získalo viac ako 501 590 signatárov, (z toho 291 284 zo Slovenska).[11] Ku medzinárodnému ohlasu B/n sa dá počítať aj iniciatíva exilových Slovákov, ktorí v januári 1988 vyzvali tunajšiu podzemnú cirkev na prvé verejné vystúpenie kresťanov (uskutočnilo sa 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom nám.).
A tak sa v lete 1988 ocitla ČSSR v celkom inej situácii, než bola rok predtým: po štáte kolovali desiatky tisíc kópií B/n, ktorou sa inšpirovali nové aktivistické skupiny (napr. Galanta /nahlas, ale aj Brno/nahlas, atď.). Slovenská verejnosť bola posmelená aj demonštráciou kresťanov, ktorej zľudovelo pomenovanie „sviečková“ a petíciou Augustina Navrátila, ktorú podpísalo v pomere trikrát viac občanov zo Slovenska. Ako dokazujú správy ŠtB z tej doby, obe udalosti podnecovali na Slovensku ku letákom, nápisom a ďalším prejavom odporu voči komunistom, aj ku vzájomnému prepájaniu kritikov režimu.
Nové oživenie odporu voči normalizačnému režimu nezačali normalizátormi vyhodení reformní komunisti, ale skupiny, ktoré už nečakali „spásu“ od komunistov – jedno či reformných, alebo dogmatických. Nerátali už s obrodou tých hore aj preto, že vychádzali z iných, nemarxistických hodnôt. Títo mladí už necítili natoľko potrebu vytrvať a reflektovať režim, ako potrebu činu.
Prvá demonštrácia Charty 77
Koncom roka 1988 sa k novému aktivizmu pridal aj pražský „reflexívny“ disent. Chartisti využili blížiacu sa návštevu francúzskeho prezidenta F. Mitterranda a požiadali o povolenie demonštrácie na Václavskom námestí. Nedostali súhlas, ale napokon im povolili konanie verejného zhromaždenia na menšom Škroupovom námestí. Tu sa akcia pod dohľadom poriadkových síl aj uskutočnila (10. 12. 1988). Zdá sa, že to bolo pre Václava Havla a jeho ľudí sklamanie, pretože po svojej prvej verejnej akcii sa Charta 77 z ulíc stiahla.
V období medzi 10. 12. 1988 a 17. 11. 1989 sa v pražských uliciach demonštrovalo, ale chartistický disent sa držal sa bokom. Václav Havel dokonca vyzýval k neúčasti na pouličných protirežimných akciách (pozri jeho vyhlásenie pre RFE pred 21. 8. 1989). Iniciatívu v Prahe prebrali mladší a ich nezávislé iniciatívy (ako napr. Hnutí české děti, Mírový klub Johna Lennona, a na severe Čiech aj ekologické iniciatívy). Disent očividne nevnímal zmenu situácie. Preto vznikali nové politické skupiny (napr. Demokratická iniciativa) ale najmä nezávislé iniciatívy mimo prostredia Charty 77. Strach vo verejnosti stále účinkoval, ale slabol.
Na Slovensku prebiehal medzi 4. 10. 1987 a 17. 11. 1989 iný proces: dominovalo ochranárstvo, ako priestor, v ktorom sa ľudia mohli vymaniť zo strachu a apatie. Už vtedy, dva roky pred Novembrom sa cez B/n odohrávalo to, čomu sme na námestiach Novembra hovorili „odklínanie“. Bez tejto vývojovej fázy, teda bez zbavenia sa programovej občianskej pasivity, ktorou bolo vtedy Slovensko typické, nebola možná žiadna zmena. Dokonca – ako svedčí príbeh všetkých štátov ležiacich na východ od Slovenska (Bielorusko, vtedajšia Ukrajina, štáty po bývalej Juhoslávii, atď.) – bola tu aj reálna hrozba, že občianska komunita na Slovensku ostane pasívnou aj v prípade politických zmien. Takou totiž ostali mnohé komunity na východ od Slovenska po rozpade totalitnej moci a jej hlavného udržiavateľa, ZSSR.
Slovensko nebolo pred rokom 1993 nikdy samostatným demokratickým štátom a tak bolo otázne, kam sa občianstvo v demokratických, skutočne slobodných voľbách pripojí. Vo všetkých republikách, ležiacich na východ od nás vyhrali po páde totality lídri vzídení z Ústredných výborov totalitných komunistických strán (Kravčuk na Ukrajine, Jeľcin v Rusku, Lukašenko v Bielorusku, Tudjman v Chorvátsku, Miloševič v Srbsku, atď.). Vo všetkých týchto štátoch sa ich spoločenstvá pred prvými slobodnými voľbami neaktivizovali, a to ani v záverečnej fáze totality. Slovensko sa napokon nestalo jednou z týchto krajín, a som si istý, že ku tomu dali základ autentické aktivity demokraticky orientovaného občianstva, začínajúce od vydania B/n a Sviečkovej demonštrácie. Rozhodol vývoj v rokoch 1987-1989.
Bratislava/nahlas bola jedným z tých závaží, ktoré nachýlili váhu dejín, vážiacich v rokoch 1989-90, ale aj v roku 1998, ponovembrovú budúcnosť Slovenska ku Západu.
Nežná revolúcia 1989
Medzi 4. 10. 1987 (vydaním B/n) a 17. 11. 1989 sa udiala vnútorná premena postojov vo vplyvnej časti bratislavskej a v istej miere aj slovenskej verejnosti. Táto zmena ale nebola reflektovaná ani v zahraničnom vysielaní, ani v disente. Ale to, že sa udiala, dokazujú jej dôsledky: v okamihu krízy tu bola činu schopná kritická masa stúpencov slobody, ktorá zaplnila najprv Umeleckú besedu, potom Námestie SNP, a napokon vytvorila hnutie Verejnosť proti násiliu – VPN.
B/n a komunita ochranárov priniesli do revolučných dní 1989 ľudí pripravených ku akcii. Zákonite sa preto stali prvým kontaktným bodom vznikajúcej VPN (popri Umeleckej besede) dve malé miestnosti na Markušovej ulici (dnes Mariánskej), kde sa stretali ochranári. V nasledujúcich dňoch malo hnutie VPN silných podporovateľov v členstve ochranárskych organizácií v Bratislave (cca 2000 členov) aj inde na Slovensku.
Ale hlavný vklad dokumentu B/n a nahlasistov do diania v Novembri nebol organizačný, ale hodnotový: už pred Novembrom definovali hodnoty, na ktorých vzniklo hnutie VPN. Odmietli reformy marxizmu a svoje hodnotové korene definovali v kresťanskej, patriotickej a environmentálnej etike. Vďaka tomu sa politika VPN po 17. 11. 1989 stavala na západnom, liberálno-demokratickom základe, s ideálmi ako tolerancia, pluralita, ekologická citlivosť, transparentnosť a občianska spoluúčasť na vládnutí. Smerovali sme ku demokracii bez prívlastkov.
Pokusy o zničenie ochranárstva
Ochranárstvo bolo zraniteľným, ako je zraniteľnou každá skupina, založená na názoroch a postojoch. ŠtB to využívala. Cieľavedome sa snažila rozoštvať vedecký prúd ochranárov s politickým prúdom, ktorý som reprezentoval. Dokazujú to Plány práce ŠtB v dokumentoch, zverejnených v uplynulých rokoch ÚPN. Na pôde ŠtB sa koncom totality rozpracovávali aj plány na vytvorenie Strany zelených. Komunisti totiž v alternatívach uvažovali o nebolestivých politických zmenách, pričom jednou z nich mohlo byť aj rozšírenie počtu strán organizovaných pod dominanciou KSČ v Národnom Fronte. Zdá sa, že práve preto bol SZOPK v r. 1989 prijatý (po dlhých rokoch) za nového člena NF ČSSR.
V dôsledku „povýšenia“ SZOPK začalo odstraňovanie kritikov režimu zo SZOPK . Napr. Mária Filková, tajomníčka mestskej organizácie SZOPK a súčasne členka kolektívu B/n, nesmela od jari 1988 pracovať v kancelárii SZOPK. Zvýšená miera represie sa dotkla aj mňa, Gaby Kaliskej a ďalších. V duchu Akcie KLIN boli iní z kolektívu B/n naopak povýšení, alebo inak odmenení.
Napriek dlhoročnému odstupu ostávajú dôsledky Akcie KLIN na hnutie ochranárov podnes nejasné. Jasným však zostáva, že ani napätia a nedorozumenia, ktoré „rozkladné opatrenia“ ŠtB spôsobovali, nezmenili našu spoločnú vôľu po zmene a slobode.
Paradoxom príbehu ochranárov je, že solidarita oslabla, keď po Novembri zmizol tlak režimu. Tá časť ochranárov, ktorí mali výhrady ku mojej tzv. politizácii ochranárstva, neprešli do hnutia VPN. Ale nezostali mimo politiku: založili si Stranu zelených na Slovensku (existuje podnes).
Čo ostalo po B/n
Po rozkole a úpadku VPN (aj SZS) sa u nás vytvorila tzv. štandardná stranícka scéna. Cez tú sa dostali ku slovu partikulárne záujmy, najmä „podnikateľov v politike“. O účasť občanov, aktivistov a idealistov už politické strany nestáli. Pod tlakom síl spojených s bývalým režimom sa politický život na Slovensku nevyvinul z mladej demokracie na zrelú, ale na korupčnú partokraciu – a dnes hrozí jej oligarchická mutácia.
Napriek tomu na Slovensku ostávala a ostáva silná autorita tretieho sektoru a nezávislých iniciatív. Dedičmi politického odkazu B/n sa nestali strany (a to ani tzv. zelené), ale nezávislé iniciatívy, tvoriace čoraz smelšiu a aktívnejšiu občiansku spoločnosť.
Jej váha rástla a v zlomových momentov politického vývoja zasahovali tzv. mimovládky do udalostí výraznejšie, než v ktoromkoľvek z iných postkomunistických štátov.
Občiansko-demokratický ideál slušného, otvoreného a participatívneho vládnutia, s ktorým u nás prišli ochranári v dokumente Bratislava/nahlas, je aj dnes výzvou pre každého, kto si na Slovensku praje ozdravenie politiky.
Poznámky a odkazy:
[1] Podobné likvidácie pamiatok sa zvykli v Bratislave udiať takpovediac z noci na ráno, a tak sa plánovala aj likvidácia cintorínov. Šancu na nejakú protireakciu nám dali pamiatkári z mestskej organizácie na ochranu pamiatok a prírody (MSPSOP), ktorí pod tlakom na zničenie cintorínov ustupovali len neochotne a komunistickému vedeniu neustále prinášali argumenty pre to, aby sa v budúcom parku uchovalo prinajmenej zopár stoviek hrobov. Skutočnosť, že sa nevzdali vopred, vytvorila časový priestor pre občiansku protiakciu. Na moju iniciatívu zareagovali spomedzi odborníkov mestskej ochrany pamiatok a prírody Gaba Kaliská, Silvia Magdolenová a Laco Snopko, z ochranárskych štruktúr Maňo Huba a jeho priatelia, Milan Kovačič a Mikuláš Lisický, postupne sa pridali novinári Ľuboš Machaj a Hana Somorová. Spolu nás nebolo ani desať. Prvá aktivita zdola mala voči sebe ťažké kalibre. Komunisti totiž išli búrať cintoríny s tézou, voči ktorej sa každý bál ozvať: z Ondrejského cintorína musí byť park s detským kútikom, pretože to bude trotoár, po ktorom budú prúdiť masy pracujúcich, pendlujúcich medzi obchodným domom Prior (vtedy jediným) a „novým centrom našej socialistickej metropoly“ . Tým socialistickým novým centrom mala byť hlavná autobusová stanica (tá plechová obluda, ktorú práve asanujú). A z takejto „socialistickej metropoly“ musia zmiznúť tmárske symboly (rozumej – kresťanské kríže). A ešte viac „nesocialistické “ osobnosti – patriciát Bratislavy z 18. a 19. storočia. Preto im dali čakanmi búrať pamätníky a bagrami vyberať zo zeme ich kosti. Odstraňovali tak pamiatku na etnickú a národnostnú pestrosť mesta, na bohatstvo a vybraný vkus mešťanov, na mená, ktoré ešte rezonovali napriek režimu, ako symboly úspechu medzivojnovej generácie.
[2] Napr. o ochranu Devínskej kobyly (1982), o záchranu najväčšieho solitérneho stromu v starom meste – pagaštana na Kapitulskej ulici (1984-85), o záchranu barokového kláštora v Mariánke (1988-89), za záchranu historické jadra Záhorskej Bystrice (1984), Devínskej Novej vsi (1988), Vajnor, Rače a Devína, za vyhlásenie Hornej Mlynskej doliny za rezerváciu (1984), za odmietnutie plánu výstavby novej budovy SNR na Vodnom vrchu (1988-89).
[3] Pozri zborník 1988 – Rok pred zmenou, str. 191. Vydal Ústav pamäti národa v roku 2009.
[4] „Československý občan alebo obyvateľ republiky bez štátnej príslušnosti, ktorý poškodzuje záujmy republiky tým, že rozširuje alebo umožňuje rozširovať v cudzine nepravdivú správu o pomeroch v republike, /…/ potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo prepadnutím majetku.“ Do úvahy ale prichádzal aj § 100 – Poburovanie (trest v najnižšej sadzbe od 6 mesiacov do 3 rokov). Ak sa čin poburovania spáchal „účinným spôsobom“ (napr. tlačou), zvyšovala sa trestná sadzba od 1 až do 5 rokov nepodmienečne. V Trestnom zákone sa pri tomto paragrafe zdôrazňovalo: „Aj kritika istých javov v spoločnosti, ak je úplne jednostranná, alebo skreslená a sa v nej používa úmyselne tendenčné porovnanie, môže byť poburovaním, vyvolávajúcim nepriateľskú náladu voči štátnemu zriadeniu alebo spoločenskému poriadku republiky.“ Hrozil tiež § 98 – Podvracanie republiky, pričom za činy, ktoré režim označil za páchané z nepriateľstva ku socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu, ak ku prejavu nepriateľstva došlo „v spojení s cudzou mocou“, bola sadzba 3 až 10 rokov nepodmienečne.
[5] Stano Radič a Iveta Radičová, Ivan Pišút, Milan Šútovec, Ilja Zeljenka, Miro Cipár, Vlado Kompánek, Juraj Mesík, Anna Reptová, Juraj Hatrik, Zuzana Kronerová, Vlado Krivý, Vlado Maňák, Milan Trizna, Ivan Dianiška, Pavol Frič, Peter Michalica, Ľuboš Machaj, Juraj Hrubant, Kamil Peteraj, Ľubo Feldek, Andrej Ferko, Ján Dekan, Milan Kňažko, Josef Vavroušek, Martin Brunovský, Ľubo Stacho, Rudo Sikora, Tomáš Janovic, Stano Štepka, Roman Berger, Milan Lasica a Július Satinský, Emília a Magda Vašáriová, Marián Labuda, Dušan Hanák s manželkou Monou, Dušan Dušek, Juraj Alner, Ingrid Antalová, Peter Breier, Martin Burlas, Vilma Cipárová, Ladislav Čarný, Miro Noga, Martin Podstupka, Anton Popovič, Ľubomír Falťan, Boris Farkaš, Jerguš Ferko, Ladislav Grendel, Dionýz Hochel, Peter Hrozienčík, Viktor Hulík, Rudolf Chmel, Jozef Jankovič, Ivan Hoffman, Ladislav Chudík s manželkou Alenou, Ján Demján, Miloš Janoušek, Peter Jaroš, Michaela Jurovská, Roman Kaliský, Elena Kárová, František Kele, Renáta Kľačanská, Viliam Klimáček, Ján Kolník, Ivan Kusý, Martin Kvasnica, Ján Sand, Juraj Holčík, Vlado Krčméry, Ľubomír Longauer, Marie Křápková, Silvia Magdolenová (Pížlová), Milan Nič, Peter Sabo, Hana Somorová, Filip Vagač, Emil Viskupič, Ondrej Zimka, Alexej Zlocha, Ján Melkovič, Jozef Mikloško, Igor Minárik, Štefan Moravčík, Marián Mudroch, Stano Dančiak, Martin Huba, Dušan Mitana, Zuzana Homolová, Andrea Smolková, Soňa Szomolányi, Juraj Bakoš, Martin Babjak, Hana Cielová, Mária Dvorská, Julián Filo, Juraj Gajdoš, Peter Horváth, Vladimír Krempaský, Hana Lichardusová, Zuzana Gindl-Tatárová, Meky Žbirka, Vlado Popovič, Martin Porubjak, Darina Porubjaková (Abrahámová), Elena Pätoprstá, Jozef Psotka, Juraj Rašla, Juraj Ruppeldt, Adrian Rajter, Peter Šimun, László Szigeti, Ján Šefránek, Marián Puobiš, Peter Šporer, Ján Štrasser, Ivan Štúr, Ivan Tirpák, Marek Ťapák, Jozef Vajda, Viera Žilinčanová…toto je len torzo z cca 2000 mien, na ktoré som naďabil v starom adresári, resp. v ochranárskych samizdatoch a petíciách.
[6] Gustáv Husák 23. 4. 1988 na obvodnej konferencii KSS: „Zažili ste v Bratislave senzáciu – zelená kniha ekológie! Sú ekologické problémy? Sú! Sú v Bratislave, sú v Československu, sú na celom svete, kde je priemyselný rozvoj. Miliardy na to dávame, aby sme to prekonali. Dobre je upozorňovať na to, že v tej a v tej fabrike nie sú vhodné podmienky, v tej a v tej, to je dobromyseľné. Ale tu niekto z toho robí demagógiu, zneužíva to! To je provokácia, nielen demagógia.“
[7] Pozri zborník 1988 – Rok pred zmenou. Vydal Ústav pamäti národa v roku 2009. Protokoly ŠtB s úlohami, ako prenasledovať alebo rozkladať komunitu B/n sú str. 138, 139. Ďalšie ciele ŠtB sú v dokumentoch ŠtB, publikovaných v spomenutom zborníku na stranách 148, 195, 201, 219 a 237.
[8] In: 1989, November a Slovensko. Vydala Nadácia M. Šimečku. Viď str. 31, tiež str. 162, kedy si ŠtB určila Úlohy na úseku prevencie a rozkladných opatrení.
[9] Napr.: „Narušovať väzby opozície do oficiálnych štruktúr a zabrániť ich vplyvu na širšiu masovú základňu – najmä v ekologickom hnutí a v cirkvi: JOHN [J. Budaj], ADVOKÁT [J. Čarnogurský ], PASKVIL [M. Šimečka st.].“
[10] Pozri zborník 1988 – Rok pred zmenou, str. 148 a ďalšie. Vydal Ústav pamäti národa v roku 2009.
[11] P. Kenney: Karneval revoluce. Vyd. Princeton university press, 2002, český preklad v r. 2005, str. 108, 109: „Sotva mohla být náhoda, že pouhých několik měsíců po senzaci, jakou vyvolala publikace této správy [tzn.B/n] proběhla Československem největší a nejúspěšnejší petiční kampaň ze všech: Navrátilova petice.“
