Voľby 1990 a voľby 2016.
písané pre voliča, čo má pamäť.
Vrcholným výsledkom nášho novodobého úsilia o demokraciu (89) sú slobodné voľby. Dosiahli sme ich demonštrovaním a generálnym štrajkom. Toto „zrodenie občana“ , odhodlaného riadiť si veci verejné, bolo autentické. Nerozhodli o ňom veľmoci, ani žiadne kabinetné dohody. Všetci sme proste chceli slobodne voliť a všetci sme aj verili, že vybrať si čestných zástupcov – dokážeme. Vo volebných miestnostiach nás tentoraz nečakala iba jedna kandidátka, s menami schválenými komunistickým politbyrom.
Na predloženie samostatnej kandidátky stačilo v roku 1990 vyzbierať tisíc podpisov. Volili sme v 4 krajoch a na úspech stačil 3% výsledok. Kampane neboli drahé, napr. verejnoprávne média poskytovali čas na predstavenie strán bezplatne. Neexistovala žiadna volebná kaucia ani iné prekážky pre výkon pasívneho alebo aktívneho volebného práva. Všetci vtedy chápali, že demokracia je spoločné dobro, a preto v nej nesmie diktovať jedna ideológia, ani peniaze.
Odvtedy sa ale u nás vo volebných a mediálnych pravidlách udialo veľa zmien – väčšinou v neprospech slobodnej voľby občana, resp. v neprospech slobody kandidovať. Nie sme už ďaleko od akoby návratu ku „systému jednotnej kandidátky Národného frontu“ , kedy bude jedno, ktorú z nastrčených strán zvolíte…
Ale po poriadku: Na začiatku nášho príbehu vstúpilo do politického priestoru , uprázdneného pádom totalitného režimu, veľa slušných ľudí, odhodlaných zlepšiť náš zatuchnutý svet – ale aj nemálo gaunerov a ľudí odhodlaných zneužiť všetko, čo núkala nová doba. Spočiatku však jednoznačne prevažovali idealisti. Až pokým V. Mečiar v strachu o moc neprišiel s feudálnym receptom: netransformoval už štátne majetky súťažou, ale ich porozdával svojim straníckym pobočníkom. HZDS sa im stalo bránou ku bohatstvu a v rokoch 92-98 vygenerovalo stovky boháčov, čo svoje bohatstvo nezískali umom, ani pracovitosťou. Naponáhle sprivatizované podniky síce v ich neznalých rukách spravidla skrachovali – ale pod tlakom HZDS dostávali títo vyvolenci stámiliónové nekryté úvery zo štátnych bánk. Pred pádom mečiarovskej garnitúry boli štátne banky (iné tu neboli) na dne a štát bral zahraničné úvery za enormné úroky.
Mečiarovu éru skončili voľby 1998. Ale garnitúre mečiarovských boháčov sa vďaka M.Dzurindovi podarilo prežiť pád svojho stvoriteľa (1998). Nemuseli vrátiť majetky, ani peniaze. Nik nebol potrestaný. Z ich skrachovaných podnikov ostali štátu (čiže nám) na krku státisíce nezamestnaných. A rovnako sme to boli my, kto zaplatil účet za mečiarovskú bankovú lúpež (Miklošova konsolidácia bánk). M.Dzurinda zlyhal – nenastolil spravodlivosť, ale sa potichu spolčil so zlodejmi verejných majetkov. Nepotrestané zlo sa zákonite začalo vracať a silnieť.
Za Dzurindu (8 rokov) a Fica (8rokov) sa z niekdajších politických privatizérov – milionárov stala vrstva miliardárov, navyknutých na jediný druh podnikania : dojenie štátu. Tak vznikli slovenskí oligarchovia . Ako vieme zo spisu Gorila, občanov mali za debilov a dzurindovskú garnitúru za sluhov. Zosilneli natoľko, že potom, čo sa pravici podarilo po voľbách 2010 zostaviť vládu, oligarchovia , preskupení medzičasom pod značku SMER, čoskoro „zrušili“ antikorupčne zameranú premiérku (2011), aj jej vládu.
Od tých čias nám vládne jedna strana a už bez prekážok rastie nadvláda oligarchov. Ozýva sa síce zopár poslancov, tých ale SMER, aj „štandartné“ pravicové sily, označujú za čudákov, či „pošahancov“.
Okrem rebelov a potichu so SMERom kolaborujúcich „štandartných“ pravicových strán, sú na scéne týchto volieb aj rôzne nastrčené a vazalské strany : ako napr. oligarchami vyžmýkaná a dnes už zahodená SDKU. Okrem tej SMERu slúžia aj 3-4 nové politické značky, vedené ctižiadostivými a na všetko ochotnými figurantmi. Oligarchovia dnes už nemajú problém ich „dostať na trh“ – po afére Gorila pochopili riziko slobodných médií a poskupovali ich. Majú aj väčšinu vplyvných internetových serverov, bilboardových plôch, mienkotvorné týždenníky, informačné agentúry aj agentúry na volebné prieskumy. Vykročili za cieľom ovládnuť a rozdeliť si tento štát práve tak, ako si monopoly delia komerčný trh. V konečnom dôsledku by to značilo koniec slobodného výberu vo voľbách, čiže – koniec demokracie.
Pred voľbami 2016 si ale môže slovenský volič ešte vyberať spomedzi ponuky viacerých strán. No bude to voľba v celkom inej realite, než v r. 1990.
Dnes už na programoch, ani na tom, kto je ľavica a kto pravica , veľmi nezáleží. O viditeľnosti a v nemalej miere aj o podpore voči tomu alebo onomu politickému subjektu rozhoduje politický marketing a tí, čo naň majú financie a médiá. Voliča budú vo voľbách 2016 dezorientovať aj fiktívne strany platené SMERom, mediálne dezinformácie a manipulované volebné prieskumy.
V orientácii voličom nepomôže ani verejná televízna a rozhlasová služba, ich spravodajstvo je riedke a už tradične poplatné vládnucim (už voči tomu ani nik neprotestuje).
Vo voľbách 2016 kandiduje už iba zopár strán, ktoré „nefičia“ na politickej korupcii a nemusia sa riadiť príkazmi oligarchov. Vyberajte preto pozorne! Lebo nabudúce také možno už kandidovať nebudú…
Práve v tom môžu byť voľby 2016 prelomové.
Ján Budaj
